Pre vás

Nepýtaj sa, čo svet potrebuje, spýtaj sa sám seba, vďaka čomu ožívaš.

A potom choď a rob to.

Pretože, čo tento svet potrebuje,

sú ľudia, ktorí ožili.

Harold Whitman

https://www.youtube.com/watch?v=XD22185zSlA

Verte, že ja vás oživím:)



jankag888@gmail.com
Autorské právo
Články môžete publikovať len s mojim súhlasom
a s aktívnou adresou na môj blog.

Aby si bol krásny, zastav sa: minútu pred zrkadlom, päť minút pred svojou dušou a pätnásť minút pred svojím Bohom. Horatius


nedeľa 8. októbra 2017

Čo máte nové?

Je to obvyklá otázka, keď sa s niekym stretneme, alebo niekomu zavoláme. 

Citujem z dnešného duchovného zamyslenia:

"Žijeme v dobe, ktorá sa stále pýta na nové veci. Predtým sa človek vždy pýtal na to, ako dlho a ako silno je vec alebo daná pravda vyskúšaná, čo je to, čo sa počas dlhej doby ukázalo ako pravdivé? No dnes sa človek pýta jedine na to, či je niečo nové? Niečo, čo sme ešte nepočuli?"

Ak odpoviem, že nemám nič nové, tak to môže byť na druhej strane linky sklamanie. Veď je toľko príležitostí niečo nové vidieť, niečo nové sa dozvedieť, niečo nové zažiť. 
A tak svet sa stal lovcom nového vo virtuálnom svete. Je to pohodlnejšie, rýchlejšie. Alebo lovcom kurzov, lebo tam sa niečo nové a nové dozviem. A tak svet behá od jedného kurzu k druhému, od jednej stránky k druhej a loví a loví. A verí, že práve to je pravda.
Ja som tiež od mladi lovila, ale skôr odborné veci k práci, aby som bola profesionál 
a na profesionálnych školách. A s rodinou lovila prímorské krajiny, aby sme deťom ukázali svet. 
No turistiku za kurzami som nemala veľmi rada. Pre mňa to bolo dosť plytké poznávanie, skôr z toho profitovali lektori. Možno česť výnimkám. 

Čo keby ste sa upokojili a začali loviť vo svojom vnútri? Veď tam je všetko. Minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Je tam pravda. A pravda je niečo, čo je nemenné a platné naveky. Každý človek pozná pravdu. S ňou sa narodí. Narodí sa so svedomím, ktoré ho cestou životom pravdivo a spoľahlivo vedie. 

Ak loviť, tak v minulosti. Ako to robím ja. Stále pátram vo svojich spomienkach, ako to robili moji rodičia, ich rodičia a ich rodičia, ... a čo sa za tú dobu osvedčilo. 
Pátram, ako to robili iné rodiny, iné národy a čo sa za tú dobu osvedčilo. 
Len tak nájdeme pravdu. 

V tomto je môj prístup k životu unikátny. 
V tomto je moje blogovanie unikátne. 
V tomto je moje tvorenie unikátne. 
Lebo skúmam, čo pravda je a čo nie je. 
Sama na sebe ju skúšam, či je to pravda.

A potom tú pravdu dávam k dispozícii vám v písanom slove a v tvorbe projektov. 


Sami vidíte, ako vyspelí mladí ľudia znovuobjavujú permakultúru v pestovaní, 
v bývaní. Je to stará osvedčená pravda, len pomenovanie je nové. 

Moji drahí, v tomto prastarom kufríku mám ukrytú pravdu. 
Chcete ju vidieť? Samozrejme, zvedavosť nás ženie k poznaniu.



Fotodokumentácia môjho rodu. To je rokmi osvedčená pravda. A z nej som sa narodila... 


Tak niekoľko právd zo starého kufríka.


Každý dom mal oltár.
Za mojou starkou vidíte, že to bola masívna komoda.
V nej mala starostlivo vyžehlené obrusy a posteľné prádlo.
Na komode snehobiely obrus, na obruse sošky Panny Márie a Ježiša.
Svietniky a fotografie svojich detí.
A nad komodou zrkadlo, ktoré bolo na špagáte naklonené, aby sa v ňom celá videla. 


Aj jedna aj druhá starká aj mamička boli veriace žienky. Starké chodili do kostola. Mamička nie, k modleniu nepotrebovala kňaza. Ani ja :)
Tak už teraz viem veľa o sebe, kto som...
A takto by sme mohli pokračovať a zistíme o sebe veľkú pravdu. 


Pravdu nášho rodu, ktorá prebýva v nás.


Starý otec zváža na veľkom rebriniaku seno z poľa. Tu som ešte nebola ani v pláne. Ale niekde mám foto, kde na tom sene hore vysoko sedím a veziem sa ako princezná. Na to pole som so starkou chodila často. A keď starký a jeho traja synovia ho kosili, tak sme so starkou im zaniesli v zviazanom obruse frúštik. Obrus sme rozprestreli na pažiť a unavení chlapi sa dobre najedli bryndzových halušiek so škvarkami, zapili čerstvo nadojeným mliečkom a počastovali sa aj slivovičkou, aby im kosenie išlo od ruky. Potom sme chodili seno na poli obracať, aby nezhnilo, ale sa dobre usušilo. Potom sa dalo do petrencov. 
A striehlo sa na počasie. Ľudia dobre vedeli, kedy aké bude. Neboli televízory ani žiadne predpovede počasia. Ak sa schyľovalo k búrkam, rýchlo sa išlo seno naložiť na voz a koník ho ťahal domov. Tam sa vidlami vyhadzovalo pod pajtou na povalu. Koník zastal s vozom pod pajtou tak, aby sa mohlo rovno z voza vyhadzovať seno hore. Gazdovstvo kedysi vôbec malo všetko premyslené. Z maštale sa kydal každý deň hnoj do ohrady na dvore. Ohrada sa presne naplnila, keď bolo treba na jeseň pole pohnojiť. Na poli sa pestovalo toľko plodín, koľko potrebovali na prežitie domáci a zvieratá a zvyšok sa predával na ringu. Nepooraná časť pola slúžila na výživu kráv a koníkov, nechávala sa rásť tráva, aby ju mohli vysušenú na zimu uskladniť. 
Jednoducho premyslený funkčný systém vo všetkom. Ani zrnko nazmar, ani zbytočná práca nazmar. Všetko fungovalo. No narobili sa ako mulice od rána do večera. 

A boli spätí s prírodou. Rozumeli jej. Museli sa naučiť jej rozumieť, lebo od nej závisel ich život. 
Ich kalendárom boli ročné obdobia, obloha slnečná i zamračená. Veľa slnka znamenalo sucho a neúrodu, veľa dažďa bahno, mokro, zničená úroda. 

A teraz si predstavme nás. Na čom sme my závislí? Akurát tak na počítačoch a keď sme hladní, tak na obchodoch. To je naše vnímanie života. 
Ale v skutočnosti sme takisto závislí na prírode, na počasí. Len sa o to nestaráme. Preto prírodu ani nepoznáme. 
Myslím, že niektoré slová sa dnes ani nepoužívajú, ani nepoznajú. Už to nie je moderný životný štýl.
No ako pre koho. Mladí ľudia sa pomaly navrátia ku svojim koreňom, už to aj niektorí robia a vytvárajú samofungujúci ekosystém. Amen.

Foto som schválne nechala malé a otočené, aby sa nehneval môj brat, že ho maličkého ukazujem svetu:) Aj keď je tam veľmi milý a mám ho rada. 

Hoci som bola a som mestské stvorenie, mala som blízko starkých, ktorí mi svoj permakultúrny život ukázali a ja som ho mohla žiť. 
Tak kto som? Ako nespútaná veriaca, nie naučená veriaca, ale prebudená veriaca a to je veľký rozdiel. Som vďačná rodičom, že mi nedovolili chodiť na náboženstvo. Bola by som len prefabrikát cirkevných hodnostárov. Takto som sa cez moje životné skúsenosti prebudila a to je veľký zázrak. 
Viete koľkí mi povedali, že chodili na náboženstvo, chodia do kostola, ale v srdci nič necítia. Ako môžem byť taká šťastná, spokojná, ako to môžem cítiť. A to je práve ten rozdiel medzi veriacimi a veriacimi. Ja cítim a oni zachovávajú tradície. Nesúdim, len konštatujem. Máme sa porovnávať so svätým písmom nie medzi sebou. Lebo inak je to samoľúbosť, povýšenectvo, súdenie druhých. A to ja nechcem.
No a som predsa len niečim zviazaná - zviazaná s prírodou a jej zákonmi. 

A môžeme prejsť k ďalšej fotke. 
U starých rodičov na tomto gángu sa pred našimi očami odohrával celý život Kremnice. 
Oproti sú tenisové kurty, takže zápasy sme z neho sledovali naživo. Tadiaľto išla celá mužská časť Kremnice na fotbalové zápasy. Rodiny na termálne kúpalisko. Tadiaľto do parku išiel provomájový sprievod. A tadiaľto sa odprevádzali aj všetci zosnulí Kremničania na cintorín. Išli ako králi, na krásnom drevenom vyrezávanom čierno zlatom koči a ťahali ho koníky. Pred ním pomaly pochodovala dychová kapela a hrala pfú ... tú ... tú tú ... neviem teraz, ako sa volá tá pohrebná skladba, asi smútočný pochod. A pred nimi kňaz s veľkým dreveným krížom a miništranti s kadidelnicami, aby čistili zosnulému cestu. A za kočom sprievod. 
Na tomto gangu sa stretávala celá široká rodina. Dvere tu mali všetci otvorené ... 
A na tomto gangu na opačnom konci mala starká aj truhlicu a skriňu, kde mala sušené ovocie. 
Vždy, keď som prišla, tak otvorila truhlicu a dala mi sušené jabĺčka, slivky, tekvicové semienka. 
To boli od nej cukríky pre svoje vnúča. 


Tak kto som? Človek, ktorý berie život taký, aký je. Ako posvätný kruh konca 
a začiatku. Začiatku a konca. Nie je to ľahké, ale tak to je. A tie sušené jabĺčka, slivky a jadierka mi chutia dodnes. 

A ďalší pamätný záber.
Tu je starý otec. Stojí na dvore pred spadnutou pajtou, veľkou drevenou stavbou spojenou s domom, kde dole bol priestor na rebrinové vozy, ako dnešná garáž a nad ňou v podkroví bol obrovský priestor na seno pre koníky a kravičky. Po tom rebríku sa išlo hore. A starká tam skladovala aj vlažské orechy. 
Jedného dňa v januári išla na rebrík po orechy, zobrala si z nich na tortu pre môjho ocinka, mal narodeniny, tak ju išla upiecť, kým prišla s nimi do kuchyne, celá pajta sa preborila a spadla. Len taký rachot. Celú udalosť máme zdokumentovanú aj audio, kde malinká vykladám rodičom, čo sa stalo. Milý detský hlások. Môj ocinko bol pokrokový, široko ďaleko sme prví mali televízor, gramorádio, prví magnetofón, ... fotoaparát, stále nás fotil a nahrával.

Starý otec starú mamu volal svätá žena, možno aj trošku ironicky, lebo každý boží večer zobrala modlitebnú knižku, pátričky a modlila sa. Aj tú mám odloženú a viem presne, ktoré modlitby, lebo tie stránky sú čierne od uhlia, keď prihadzovala pri tom do pece. 
A veru svätú žienku Ježiš zachránil od istej smrti. Pajta počkala, kým bude stará mama v bezpečí. 


A tak kto som? 
Som tá, čo túži mať DNA Ježiša. 
Lebo len tak budem ochránená a katastrofy tohto sveta ma obídu. 

Či malá, či veľká, stále som sa tmolila okolo starkých a rodičov.
Veľmi rada som počúvala ich príbehy.
Čo by som za to dala, keby som mohla byť s nimi. 
Tak kto som? Som láska. Som silná ich láskou.
Mamička už nechcela druhé dieťa, bála sa pôrodu.
No ocinko trval na dvoch deťoch.
Keď boli pár mesiacov pred smrťou,
tak ocinko povedal mamičke:
"Vidíš mamička, ako dobre, že máme Janku ..."
Ja som pri nich stála vždy a stále.
A to konštatovanie bola pre mňa veľká odmena.
V každej rodine je niekto, kto je silnejší a dokáže byť oporou aj širšej rodine.


Naši rodičia boli tiež oporou nám deťom, aj širokej rodine, aj susedom. Ocinko finančne a svojou múdrosťou vždy vedel poradiť, naučiť. Mamička bola veľmi pracovitá, pedantná a elegantná. 

Jedna starká s nami bývala. 
Dávala mi denne svoju lásku a starostlivosť.
Keď umierala, nechala mi túto bankovku.
Mala 12 vnúčat, ale jej posledné myšlienky boli na mňa.
Lebo so mnou bola najviac.
Bola skromná, úctivá, pracovitá, láskavá, mala rada ľudí.
V jej jednoduchosti a úprimnosti bola sila.
Niektoré vnúčatá ju volali omama.


Tak kto som?

Kým máte starých rodičov a rodičov, tak sa im venujte. Nie je to stratený čas. 
Naopak. 

Neskôr to pochopíte, že oni sú vaša sila. 
A sila vašich detí, vnúčat, pravnúčat, ...

Vypočujte si múdre slová ...


A náš ocinko, keď skončil gymnázium, narukoval na vojnu. Boli aj takí, ktorí sa doma ukryli, aby nemuseli ísť. Ako vojaka ho Nemci zajali v Čremošnom v horách a odvliekli do Nemecka do zajateckého vojenského tábora. Toto je smutné svedectvo tých čias. Vľavo je korešpodenčný lístok zaslaný z Nemecka, na ktorom je napísané rodičom, že ich syn je tam a tam zajatý. Na pliešku mal pridelené číslo zajatca. Jeho otec kadiaľ chodil, tadiaľ plakal a jeho mama sa modlila. Až jedného dňa sa ich syn objavil kosť a koža pod pajtou. Ako zázrak. Málokto to prežil. Z tábora ušiel a pešo z Nemecka cestou necestou, skrývajúc sa pred Nemcami, kde kto mu dal jesť 
a prenocoval ho, inde sa musel ukryť v sene, až prišiel domov.   
A mám odložené aj jeho spomienky, ktoré spísal z toho ťažkého pobytu v tábore. Nikto by to nechcel zažiť. Mám odložené aj mnohé vyznamenania za jeho odvahu. Toto je len malá ilustrácia. 
Keď skončila II. sv. vojna, ocinko so svojou pevnou a nepoddajnou náturou vyštudoval vysokú školu. 


No tak kto som? Okrem toho, že sa na neho podobám, tak sa aj podobám:) Tu je moja sila a moja odvaha. Tu je moja spravodlivosť. Nikdy sa nebojte postaviť sami za seba, ani za druhých, keď sú napadnutí, utláčaní, ponižovaní. Ja to tak robím. Aj keby som mala trpieť. Tak je to správne.
Ani sa nevzdávajte svojich cieľov a túžob. Ja som tiež za ťažkých podmienok študovala na vysokej škole a doštudovala. Nuž nečudo, mám nielen jeho priezvisko, ale aj krstné meno. 

Janka - tá čo objavuje dušu bytostí a vecí. 
V hebrejčine znamená "Boh je milostivý". 
A svieti na ňu Slnko. 

Aj keď je vonku tma a prší, vo vnútri musí vždy svietiť slnko...
Ako to moje:) 


Nezabudnite, vo vnútri svieti slnko nádeje ...



Tu je môj rodokmeň. V krásnej väzbe z prírodných materiálov a ručne vyrábaného papiera. Ale to najcennejšie je vo vnútri. Fotografie, prastaré dokumenty, rodné listy, sobášne aj úmrtné listy mojich predkov. Zachovali sa, lebo moja mamička v tomto bola pedant. Starostlivo ich opatrovala a ja som im len dala takýto obal, ktorý im vzdáva hold. 


A keď ho otvoríte, tak na prvej strane je nalepená táto modlitba:


A v tom druhom albume píšem súčasné dejiny nášho rodu.


Aj tu prvá strana sú modlitby.


Tak kto som? Človek, ktorý si ctí svojich predkov. Ktorý sa od nich stále a stále učí, hoci už s nami nie sú. A človek, ktorý má rád svoju rodinu, modlí sa za predkov aj potomkov. A chce niečo zmysluplné generáciám odovzdať. 

"Žijeme v dobe, ktorá sa stále pýta na nové veci. Predtým sa človek vždy pýtal na to, ako dlho a ako silno je vec alebo daná pravda vyskúšaná, čo je to, čo sa počas dlhej doby ukázalo ako pravdivé? No dnes sa človek pýta jedine na to, či je niečo nové? Niečo, čo sme ešte nepočuli?"


Tak ak sa ma opýtate, čo mám nové, tak vám odpoviem, že nič. 
Všetko po starom :)
A tak je to dobre.
Žijem v pravde.
Lebo tá funguje. 


A ani som netušila, že z dnešného krátkeho duchovného zamyslenia, ktoré som čítala,
vznikne tento článok.


Ak máte takýto zázračný kufrík, tak sa v ňom nájdete. 

Ak nemáte, ja vám viem o vás veľa povedať a všetko pravdivé a múdre. 

Stačí mi vyplniť takúto tabuľku.


Meno
Priezvisko
Dátum narodenia
Čas narodenia
(ak viete)
Obľúbené farby
































Môžete mi napísať na: jankag888@gmail.com

Budem sa na vás tešiť. 

                                           Janka
Toto viem pre vás urobiť:
PONUKA V SKRATKE:     http://jankagreg328.blogspot.sk/2016/10/cennik_7.htm


Je polovica novembra a ja som našla takýto článok, neuveriteľné. Predsa je len dobré poznať život našich predkov, aby sme vedeli, čo sme si od nich doniesli.


https://www.badatel.net/pohlavny-styk-nie-je-potrebny-podla-ohromujuceho-noveho-vyskumu-bunky-organizmu-prenasaju-geneticke-informacie-priamo-do-spermii/


Spojte si tento článok - Čo máte nové? s článkom - Čo je naša povinnosť - a vyjde vám ten výsledok, na čo prišli vedci v laboratóriách :)))










Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára