Ako sa stavali drevenice

Moji starí rodičia mali dom murovaný, aj maštaľ murovanú, len ostatné hospodárske stavby boli drevené. Najprv si postavili dom a v ňom bola zboku aj maštaľ.

Neskôr neďaleko domu postavili novú maštaľ, väčšiu, tiež murovanú. Gazdovstvo sa múdrosťou a usilovnosťou úspešne rozrastalo. A potom ten dom s novou maštaľou spojili drevenou stavbou, pajtou, kde na pôjde skladovali seno pre zvieratá a orechy na koláče, pod pôjdom bol betónový priestor na parkovanie rebriňákov, od najväčších po maličké. Do tohto vozového parku sa vchádzalo veľkými drevenými dvojvrátami. Tadiaľ vychádzali aj kravičky na pašu, koníky s rebriňákom.

 Sprava dom, za ním drevená pajta a za pajtou murovaná maštaľ.
Za maštaľou bola veľká záhrada.

Na drevených veľkých vrátach je napísané - garáž, 

lebo tam občas zaparkovalo auto a zablokovalo vráta, 

ale vtedy aj pod pajtou už parkovali autá, nie rebriňáky.

Dnes po týchto domoch nie je ani chýru, ani slychu.
Stoja tam paneláky.

Vľavo za maštaľou bola veľká záhrada.

Starý otec tam mal nasadených veľa sliviek, aby bolo na slivovičku

a ríbezlí na vínko. Ale všetkého bolo. Starej mame som najradšej chodila na hrášok. 

V tejto záhrade sme sa vždy fotili, keď rozkvitli stromy. 

Lebo v máji sme mali narodky ja, brat aj stará mama.

Môj starý otec - fajočka a za ním rebriňák ...

Pred maštaľou mal starý otec prestrešený varštak. Bola to otvorená dielňa, kde mal stolársky pracovný stôl, zavesené hoblíky, pílky, oproti mal pong so zverákom
a v šuplíkoch plno rôzneho náradia. A vzadu bola dreváreň s klátom a sekreou na rúbanie dreva a štiepanie triesok. A filfas, plytký prútený košík, do ktorého starká naložila triesky a preniesla do kuchyne do šporhelta. Šporhelt bola pec, v ktorej sa kúrilo drevom a uhlím, na vrchu sa varilo, vo vnútri sa pieklo a zároveň vykurovala kuchyňu. 

Kremnica bolo zlaté kráľovské mesto a preto zlaté bane lákali aj cudzincov. V okolí mesta boli kolónie, najviac usadlosti Nemcov. Preto do hovorového slova sa dostali nemecké výrazy. Starká pec zapaľovala švíbalkami :)

No starkého dielňa bol raj pre môjho brata a starkého zlosť, keď mu zatupil dáke náradie. Brat bol od malička veľmi zručný, sám si povyrábal tomahauky, dýky, luky, ... sám vyrobil do nich čepele. Povyrezával rúčky. Veľmi šikovný, aj doteraz. Starký ho mal veľmi rád. Nechal ho majstrovať. 

Vzadu vľavo vidno stolársky stôl. Vpravo ponk so zverákom. Vzadu v strede veľký klát na štiepenie polienok. Za ním dreváreň. Kedysi to nebolo načačkané, bolo treba tvrdo pracovať, po ruke majú hlboký pletený kôš, ten starká nosievala na chrbte, keď išla na pole. V tom hrnci, v lavóriku a v drevenom korýtku, sa mi zdá, že rozrábala pomyje, šrot, burgyňu a pod. pre prasiatka. Nízky hrniec pre psa. "Cigáň, do búdy!" Akoby to bolo teraz. Len sa tak pratal do búdy, keď mu starý otec zavelil. Pes bol chudák celý čas na reťazi, tak bol zúrivý, bál sa len starého otca. Inak ostatných by roztrhal. Popri jeho búde sa išlo do záhrady a tak pre mňa to bol vždy strach v očiach:) Za búdou boli ešte malé drevené hospodárske stavby pre prasiatko, pre sliepky.

V dome bolo čistučko, všetko naškrobené, vyžehlené, domáci oltárik s bielym obrusom čistým a rovným ako list papiera. V drevenej komode pod oltárom naškrobené vyžehlené a krásne poskladané vyšívané plátené posteľné prádlo. Samé zdravé voňavé bio. Ešte mám odložené vyšívané obrazy, ktoré starká dávala do kuchyne nad stôl. Pravidelne ich menila, prala, škrobila, žehlila. Dodnes sú krásne. Niekedy ich nafotím. Mydlo na pranie vyrábala z kostí a neviem ešte z čoho. Ale to bolo mydlo! Všetko krásne vypralo.

Vzadu vidno zavesené rôzne pílky v drevených rámoch. Sud na dažďovú vodu, rebrinový voz.
Za skriňou na truhlici vidno nádobu na dojenie mlieka - šechtár. Čerstvo nadojené mi dali do hrnčeka a musela som ho vypiť.
Ja medzi starými mamami :) Oni boli pre mňa studnice lásky a múdrosti.
Jedna katolíčka a druhá evanjelička. V tú dobu to bola veľká priepasť. Ale nepamätám si, že by sme ju pociťovali. Vychádzali spolu dobre.

A pri tom som bola mestské dieťa. Domov do bytu sme mali od starkých gazdovstva čo by kameňom dohodil ...
Dva odlišné svety, každý mal svoje čaro.

Kedysi si ľudia skoro všetko vyrobili a opravovali sami, preto mali pri každom dome takéto dielničky. Drevo bol pre nich nepostrádateľný materiál. Poznali rôzne druhy dreva, každé sa hodilo na niečo iné. Lipové drevo na kolísky, lebo dieťatko upokojovalo. Smrekové na trámy. Vedeli aké použiť na šindle. Vedeli, že smrekovec opadavý má viac živice a teda vydrží trojnásobne dlhšie a používal sa na namáhané časti stavby, napríklad na základy. Tesári chodili po hore a označovali stromy, ktoré sa na čo hodia. Až potom prišli drevorubači a furmania. Najvhodnejšie bolo vysokohorské drevo, ktoré malo málo prírastkov, vydržalo dlhšie.

Tu som bola už aj ja na svete, keď spadla pajta. Po dlhých dlhých rokoch, postavená ešte z čias, keď bol môj ocinko maličký, po dlhých rokoch bol nejaký trám oslabený
a celá drevená stavba aj so strechou sa zrútila na rebriniaky. Hore po rebríku sa išlo na pôjd. Starká išla po orechy do torty pre môjho ocinka. Zišla z rebríka, prišla do kuchyne a len počula veľký hrmot. Tá stavba ešte počkala, kým bude v bezpečí. Ale ona sa každý Boží večer modlila s pátričkami a s modlitebnou knižkou. Každý Boží večer. Starý otec ju volal Božia žena.

Vidno tu grify starej dobrej tesárskej práce.

Na drevenice a drevené hospodárske stavby sa používalo mesačné drevo, ktoré sa ťažilo v zime okolo novu, vtedy stromy svoju miazgu sťahujú do koreňov, hlavne
v druhej polovici znamenia Kozorožec. Takéto drevo pri sušení nepraská a nemá ani škodcov. 

Aby bolo drevo kvalitné a suché, nechali ho niekoľko týždňov ležať v strmine dole vrcholcom. Gravitáciou aj sebazachovaním miazga išla do konárov a šišiek, do semien, lebo strom si takto chcel zachovať rod. 

Tým ostal kmeň suchý, stačilo len osekať alebo opíliť konáre. Takéto čerstvé odvodnené drevo sa hneď použilo na výrobu trámov, okenných rámov a pod. Po pilčíkoch a závozníkoch nastúpili opäť tesári. 

Vedeli, že časť stromu zo severu má husté letokruhy, ktoré sa ťažšie opracujú
a vznikajú pri tesaní záseky. Tento poznatok využili a zásekmi, severnou stranou dreva, trámy otáčali nadol, aby do nich nezatekala v stavbe voda.

Keď sa pozriem tu na moju starú mamu sediacu na drevenej lavici na gánku, vidím hrdosť katolíčky a zároveň Božiu pokoru, nesmiernu zrobenosť a zároveň pokoj v duši. Dožila sa 97 rokov. Bola by prekonala aj stovku, ale pre výstavbu panelákov jej zobrali dom a musela staručká ísť bývať do bytu.
Odtrhnutá od prírody a od svojho domu tam dlho nevydržala.

A za ňou vidím štok - drevenú truhlicu s priehradkami, kde sa uskladňovala múka
a pre mňa táto truhlica znamenala dobroty. "Poď Babuľka, voľačo ti dám."
Stará mama otvorila zázračnú truhlicu a dala mi z nej raz sušené slivky, raz sušené jabĺčka, inokedy sušené jadierka z tekvice. No, čo vám poviem - totálne bio. Dala mi aj cukríky, ale najviac spomínam na sušené ovocie, tekvicové jadierka a na čerstvé vlašské orechy, tie som zbožňovala.

Aj tu vidno stolársku prácu - gánok z dosiek. Gánok bol pri dome akoby dnešná prekrytá terasa.
Aj tá truhlica bola poctivá stolárska robota. 

Moje detstvo bolo zázračné a radostné a zároveň veľmi veľmi poučné. Veľká vďaka mojim rodičom a starým rodičom za ich lásku a múdrosť.

To je grunt, z ktorého stále a stále čerpám silu a rozvíjam svoj talent pre matériu, pre prírodu, pre tvorivosť, pre predstavivosť, vnuknutia, ... a silu to všetko uviesť do pohybu a vytvoriť niečo pekné, múdre, zdravé, inšpiratívne. Samozrejme aj moja tvrdá práca na svojom osobnom vývoji, na dennodennom štúdiu. Kým človek študuje, je mladý. 

Aj kým sa teší napr. z divých makov. Už som ich dávno nevidela. Musela som si ich odfotiť. 

Ak idete stavať dom či rekonštruovať  interiér, nemala by som pri tom chýbať.  Po odovzdaní projektu pochopíte prečo a budete radi, že ste dali na moje slová. 

Budem sa na vás tešiť.

S láskou

                       Janka 


jankag888@gmail.com

Historické foto:

Stará mama stojí pri petrenci sena, starý otec vzadu zaťahuje brzdu, aby voz ostal na mieste. To sa krútilo takou kľukou a tá zabrzdila kolesá. Aj keď sme išli domov
a z kopca, tak starý otec vzadu krútil kľukou, aby voz pribrzdil, aby sa naložený senom nerozbehol na koníka. Ten vpredu kričal na toho vzadu: "Hamúúúj!"

Keď sa seno naložilo na voz, zvrchu sa zatiahlo reťazou a mňa maličkú posadili na vrch. Tak som sa viezla popri našich panelákoch a kývala na kamarátky, až do pajty
k starým rodičom. Tam otvorili poklop na pôjde a vidlami vyhadzovali seno hore. Cez zimu ho odtiaľ brali a kŕmili kravičky a koníky. 

Od malička mám rada vôňu sena. 

Pre Kremničanov - za plotom je čistička a vyššie stará plaváreň a hore vidno starú cestu, po ktorej sa vchádzalo do Kremnice.
Keď išli robiť rekonštrukciu plavárne a rozširovať ju, tak odkúpili od starých rodičov pole. Takže časť terajšej plavárne je na našom poli. Kedysi sa na plaváreň chodilo cez park. Dlhé roky sa rozpadala. Ako dieťa som tam chodila chytať žubrienky a malé žabky a hrala som sa s nimi. Stavala im hrádzu s vodou. A keď sme išli na pole, tak som ako malé dievčatko stále cez plot pozerala na tú prastarú plaváreň, jeden bazén, aj to sa celý rozpadal.
Dnes sú tam moderné bazény s teplou termálnou vodou.

Ten petrenec keď vidím, tak si spomínam na starého otca a troch synov ako stoja
v šíku a naraz kosia a postupujú vpred. Len to tak svišťalo pod kosou. Potom vytiahli osličky a naostrili kosy, aj to malo svoj typický prerušovaný tiahly kovový zvuk. Pokosená tráva sa chodila na pole prehadzovať hrablami, aby rýchlejšie uschla a nezhnila, potom sa seno dávalo do takýchto petrencov a nakoniec sa muselo ešte pred búrkou ísť poň, aby nezmoklo.

Poznanie prírody bola súčasť prežitia.