Ráno na okne som našla Pánbožkovu kravičku. Priletela mi na ruku a tak som si povedala, čo mi chce z Nebies asi odkázať... Jasné, niekto sa zase so mnou hrá :) Chcela som ísť len na kopec, sadnúť si do trávy, pozerať do diaľky na končiare Tatier
a nič nerobiť, na nič nemyslieť. Len sa nechať rozmaznávať Slniečkom.
S láskou
a nič nerobiť, na nič nemyslieť. Len sa nechať rozmaznávať Slniečkom.
Tak mi bolo dobre, nebola by som sa odtiaľ dlho pohla. Ale započula som zvončeky, moju krásnu melódiu starých rodičov a bolo po rozjímaní. Prišli spomienky na detstvo, na ich gazdovstvo, na vôňu pokosenej trávy na poli aj vôňu čerstvo nadojeného mliečka. Dokonca ani hnoj mi tak nezapáchal. A dnes som si na to pri kľučkovaní pomedzi lajná spomenula. Pastierske psíky sú také múdre. Stádo sa vybralo opačným smerom, pastier dal pokyn a oni leteli ako o dušu ich zahnať a otočiť im smer.
V diaľke som zbadala postriežku a už bolo po mojom leňošení v tráve. Keď ma niečo zaujme, tak to musím preskúmať. Cestou som oproti videla starkého o dvoch paličkách ako sa štverá hore kopcom. Doprevádzala ho jedna pani. V prírode sa zdravíme. A ja sa aj niekedy prihovorím. Chválila som ho, že má snahu sa vybrať do náročného terénu, mnohí mladí sedia doma a on by im mohol byť vzorom. Nakoniec sa ukázalo, že starký bol kedysi lesník. Len mi tak srdco zapišťalo. Tušila som, že sa niečo nové dozviem a tak som v plátenej sieťke zapla tajné nahrávanie. Tak si nás vypočujte:
Deduško lesník
Môj objekt záujmu :)
Vysokánska postriežka, keby som sa bola
šmykla na rebríku, tak ma tam nikto nenájde:)
Bola som úplne pri korune stromu.
Počúvajte ten milý drobný štebot.
Toto sú pre mňa hodnoty.
Takýto som mala odtiaľ výhľad.
Krásny, pokojný.
Bola by som tam najradšej aj prenocovala.
Postriežka voňala drevom.
A ja som tam na ňom zanechala túžbu ...
Hodiny na nebi ukazovali neskorší západ.
A to bol signál, že treba ísť domov.
Že tento kus zeme v noci patrí iným.
Zem bola rozrytá od diviakov.
A myslím, že som aj pridala do kroku :)))
Ale zvedavosť mi nedala, neviem čo to bolo.
Ale asi medvedíkov úlovok.
Cestou som sa zamýšľala, či toto tu je vodná cesta,
alebo posun platní, asi to druhé.
Človek nikdy nevie, čo ho vonku čaká. Ale stačí chodiť s otvoreným srdiečkom
a zistíte, že okolo nás je veľa dobrých a múdrych ľudí a prekrásna príroda. Ďakujem Pánbožkova kravička.
S láskou
Janka
