Moji rodičia a starí rodičia žili s prírodou. A ja, ako každé dieťa, som sa učila pozorovaním. Dnes, akoby som našla. Keď je vonku krásne, doma neobsedím. Tento rok je mimoriadne bohatý na úrodu jabĺk. Ja ich mám uskladnené, zavarené, vysušené a ďalšie a ďalšie na spracovanie. A tak sa patrí nášmu Dobrodincovi a matke Zemičke poďakovať za takú štedrosť.
Na potulkách prírodou som našla aj krásny košatý orech. Ako dobrá gazdiná, zobrala som si so sebou tri držiaky z mopov, pod orechom som ich zviazala drôtom a mala som jednoduchý nástroj na obíjanie.
Pripomenulo mi to detstvo. V Kremnici moja stará mama sa delila o orechy po rodičoch so svojim bratom. Každú jeseň sme ich chodili obíjať. Pre mňa to bol vždy veľký zážitok. Popri záhrade tiekol potok a orech rástol pri jeho brehu. Môj otecko bol na obíjanie orechov špecialista. Vyšplhať sa na starý obrovský orech nie je až taká zábava. Vždy hovorieval: "Keď ste na strome, musíte mať aspoň tri oporné body." Tak aj on, v jednej ruke dlhánsku ťažkú drevenú palicu a druhou sa istil. Zatiaľ, čo sa on šplhal po strome, my dievčatá, ja malinká Babuľka, mamička, stará mama, ale aj môj brat, sme si obuli veľké gumené čižmy aj s hrubými ponožkami a hybaj do potoka. Voda bola na jeseň už studená a kamene šmykľavé. Bolo to výskotu, kým sme zaujali ako tak pevné pozície. Rozostúpili sme sa a v rukách sme držali sieťky, podobné ako podberáky na ryby. Keď sme boli takto pripravení do boja s prudkou vodou, tak sme len zakričali: "Môžeš". Ocko sa na strome rozmáchol tým drúkom po konča konárov
a orechy len tak cupitali do vody.
To ste mali vidieť. To bol iný tetrix. Postreh naživo :))) A koľko kriku a smiechu.
"Babuľka, chytaj, tam ti ide. Mám ho." A keď som nechytila, tak za mnou bola šanca, že ho niekto ešte chytí. A keď ani ten nie, tak poniže pod mostom ich chytali cigáni. Veru aj pol vrecka si nachytali orechov. Na brehu pri nás stála druhá starká a tá nám plné sieťky orechov priebežne vysypávala do trávy. Vtedy boli potoky ešte čisté. Takto pochytané orechy a aj pozbierané, čo padli do záhrady, sa delili na troje. Urobili sa na zemi tri približne rovnaké kopy, jedna starej mame, druhá jej bratovi a tretia nám. Za obíjanie.
Pre mňa ako dieťa to bolo vždy veľké dobrodružstvo. A aj odmenka prišla. Mala som čo rozbíjať za domom skalou o betón a papkať čerstvé jadierka. Trpezlivo som ich obielila od tenkej šupky a mňááám. Po toľkých rokoch som včera opäť cítila detstvo. Tú neopakovateľnú chuť čerstvých vlažských orechov.
Orechy jedávam stále a pravidelne, ale kupujem ich už čerstvo vysušené. Takže chuťou to už nie je ono, ale mám ich rada. Potom sa môžem čudovať, odkiaľ beriem toľký rozum :))) No predsa z orechov. Aj sa podobajú na mozog. Jedzte ich pravidelne. Síce vám múdrosť nedajú, tú si musí zadovážiť každý sám, ale zlepšujú pamäť, bystrosť, pohotovosť.
No vidíte, toto mi vesmír robí stále. Hrá sa so mnou. Stále a stále mi podsúva srdiečka. Kam sa pozriem, čokoľvek urobím, otvorím, rozlúsknem, samé srdiečko :) Tak Ti ďakujem, aj ja Ťa mám rada.
Vedci prišli na to, že ak sa dívame na hmotu, tak sa ona podľa toho zoskupuje. Je to potvrdzujem, samé srdiečka :)))
