Dušičky

Vesmír žije v pravidelných cykloch. Tento rytmus ho udržuje v stabilnom systéme,
v Božom poriadku. Ani človek nie je výnimka. Aby mohol fungovať, potrebuje žiť
v cykloch, v pravidelných rituáloch. Potrebuje bdieť, aj potrebuje spať. Potrebuje sa nadýchnuť, aj potrebuje vydýchnuť. Potrebuje tvoriť, aj potrebuje relaxovať či modliť sa. Takto sa udržiava pri dobrom zdraví a zmysluplnom živote. 

To isté platí aj pre rodinu. Ak má byť rodina zdravá, ak má mať zdravé vzťahy, tiež potrebuje žiť spolu v určitom rytme, v určitom opakujúcom sa cykle. K tomu slúžia napríklad rodinné sviatky, stretnutie rodiny a spoločné pravidelné posedenia. Týmto sa rodina utužuje a malé deti sú vtedy najšťastnejšie. No nielen malé deti, aj my už dospelejší si to viac vážime. Pookrejeme na duši. 

Pre rodinu sú významné aj tradície cirkevných sviatkov. Veď prípravy na Veľkú noc či na Vianoce sú tým najkrajším obdobím. 

No je tu ešte jeden sviatok - sviatok zosnulých. Ja viem, že aj sviatok všetkých svätých, aj ďalšie sviatky sú dôležité. Ale pre každého veriaceho či neveriaceho je sviatok zosnulých dôležitým rodinným sviatkom. 

Ale ako to má spoločné s učením Feng shui? 

Toto múdre pradávne učenie o prírode a vesmíre ľudí naučilo žiť s prírodou, vedieť kedy majú siať a kedy žať. Východné kultúry toto učenie okrem poľnohospodárstva využívali aj pri stavbách. 

Viete, aké prvé stavby sa stavali podľa tohto učenia? Hrobky. Rodina pre svojho zosnulého starostlivo vyhliadla miesto jeho odpočinku. Muselo byť chránené z troch strán a presne nasmerované na svetovú stranu, ktorá prináležala nebožtíkovi. Tiež verili aj veria, že život pozostalých je taký šťastný, s akou láskou sa starajú o hroby svojich predkov či iných blízkych zosnulých. 

Aj u nás je krásna tradícia na tento sviatok hroby vyzdobiť živými či umelými kyticami. Podľa toho, či príbuzní bývajú blízko a môžu sa starať o živé kvety, alebo pricestujú raz do roka a potom radšej prinesú umelé kvety, aby hrob zdobili po celý rok.

Už ako malé dieťa som mala rada večerný rozsvietený cintorín. Sviečky blikotali na hroboch a v tme to bolo a aj je ako niečo zázračné, tajuplné, nádherné.

Čo je tiež pekné na tomto sviatku, že sa stretne širšia rodina a zaspomína si na staré dobré časy, na zosnulých a na príbehy. Ale iste aj ako sa komu dnes vodí. Aj to je utuženie rodiny. My sme sa širšia rodina, teda aj sesternice s deťmi a vnúčatkami stretli na cintoríne. Niektorí pricestovali z Bratislavy, iní zo Žiliny, z Martina, z Dolného Kubína a ďalší boli domáci. A keď sme obišli všetky rodinné hroby, zapálili sviečky, pomodlili sa, tak sme si išli posedieť spoločne do reštaurácie. Vždy som sa na tento rodinný rituál tešila.

Tento rok je to inak. A ako nový rodinný rituál sa mi veľmi páči. Najbližšia rodina sme sa stretli vo farskom kostole v BB na svätej omši, ktorá bola slúžená za mojich rodičov a starých rodičov. Bol to taký krásny zážitok, až mi zvieralo hrdlo. Najmä keď sa začal modliť Otče náš. To je neuveriteľne silná modlitba. A zvlášť, keď pri nej máte svojich blízkych a myslíte s láskou aj na svojich drahých zosnulých. Aj samotná svätá omša v tomto prenádhernom starobylom chráme Nanebovzatia Panny Márie je úžasný zážitok. A keď sa započúvate do mohutných zvukov orgánu a hľadíte na fresky hore na klenbe chrámu, tak ste v inom svete. Túžite tam ísť... tam domov...

Ale ešte tu máme poslanie, náš domov počká...
A je krásne potom s rodinou si ísť posedieť spoločne do reštaurácie. Ja si takéto chvíle veľmi vážim. No a o pár dní vycestujeme spoločne za našimi drahými zosnulými a vyzdobíme im hroby, zapálime sviečočky, zaspomíname si. A stretneme sa ako vždy so širšou rodinou.

Nech naši drahí odpočívajú v pokoji.
Amen.